Lesk a bieda starostlivosti o vlasy v dávnych časoch

Väčšina z nás si dnes umýva vlasy pravidelne, mnohí dokonca každý deň. Nebolo to však vždy tak. Dejiny rôznych civilizácií ponúkajú množstvo odlišných prístupov k starostlivosti o vlasy a niektoré storočia možno bez rozpakov označiť za jej temné obdobie. V popredí stálo skôr oblečenie a snaha čo najlepšie zakryť nepríjemný telesný pach spôsobený nedostatočnou hygienou. Vlasy? Tie zostávali na okraji záujmu.

Za posledné tisícročia však vlasy zažili aj svetlejšie chvíle. Nebolo to ako dnes, keď môžete v obchode vyberať zo stoviek šampónov, kondicionérov, masiek, farieb a stylingových prípravkov. Naši predkovia takýto výber nemali a museli si poradiť sami. Niekedy pritom siahli po naozaj zvláštnych riešeniach, inokedy išlo aj o zdravie. Čudné rozpálené nástroje a nebezpečné chemikálie slúžili rovnakému cieľu ako dnes: mať dokonalé vlasy. Ako sa teda vyvíjala starostlivosť o ne?

Vyspelé antické civilizácie na svoje vlasy rozhodne nezabúdali. V starovekom Egypte napríklad suché a horúce podnebie viedlo ženy ku kratším účesom, zatiaľ čo muži si hlavy holili úplne. Egypťania sa dnes považujú za jeden z prvých národov, ktoré sa cielene zbavovali vlasov.

Vieme, ako vlasy trpia pod slnečnými lúčmi, a pred tisíckami rokov to vedeli aj egyptské ženy. Na vlasy a pokožku hlavy preto nanášali mandľový a ricínový olej, ktorý mal vlasy vyživovať a podporovať ich rast. Vedci zistili, že Egypťanky poznali aj hennu a používali ju na prekrytie šedín. V niektorých hrobkách sa spolu s múmiami našli dokonca jednoduché kliešte na natáčanie vlasov. Nájdete medzi svojou starostlivosťou o vlasy a tou staroegyptskou niečo spoločné? Podľa mňa to nie je až také ťažké.

Staroveké Grékyne a Rimanky sa o vlasy starali olivovým olejom a pravidelne si ich farbili. Rímske ženy si ich údajne zosvetľovali holubím trusom. Pozoruhodná bola aj ich doma vyrábaná čierna farba na vlasy: pijavice naložené v octe nechali niekoľko mesiacov kvasiť v olovených nádobách a vzniknutou pastou si farbili vlasy načierno. Dosť však bolo domácich receptov na farbenie. Aké účesy sa vtedy nosili? V Grécku boli obľúbené drdoly s niekoľkými voľnými pramienkami popri tvári, bohato zdobené čelenky a kovové sponky odrážajúce spoločenské postavenie. Rimanky dávali prednosť jednoduchším ozdobám a rozpusteným vlasom.

V starovekej Asýrii patrili medzi najväčšie trendy kučeravé vlasy. Králi a šľachta si ich preto natáčali kovovými tyčami rozpálenými nad ohňom. Pravdepodobne sa to však nezaobišlo bez popálenín pokožky. Doma to radšej neskúšajte: siahnite po modernej kulme alebo vyskúšajte iné bezpečné spôsoby natáčania vlasov.

V stredoveku záujem o vlasy trochu upadol – veď aj kúpeľ celého tela sa vtedy považoval za nezdravý. Napriek tomu sa z tohto obdobia zachovali zaujímavé recepty na starostlivosť o vlasy. Napríklad spálený jačmenný chlieb zmiešaný so soľou a medvedím tukom mal urýchliť rast vlasov. Zmes čaju, kozieho mlieka, brestovej kôry, vŕbového koreňa a tŕstia mala zasa vlasy posilniť. Medzi ďalšie osvedčené prísady patrili ocot, rozmarín, žihľava, mäta, tymian a iné byliny, z ktorých mnohé by ste našli aj v dnešnej vlasovej kozmetike.

Stredovek však mal aj svoje tienisté stránky. Ženy si napríklad zosvetľovali vlasy konským močom. Obľúbený stylingový prípravok zas vznikal varením jašteríc v olivovom oleji. Vlasy sa umývali lúhovým mydlom a tvarovali pomocou slaninového tuku. Radšej sa už posuňme do ďalšej éry.

Prenesme sa do ospevovaného alžbetínskeho Anglicka, čias Shakespeara a kráľovnej Alžbety I. Miestne ženy si v tomto období spevňovali účesy bravčovou masťou. Po všetkých stredovekých praktikách to možno neznie až tak hrozne – kým vôňa vlasov v noci neprilákala potkany a krysy. Proti nim potom ženy používali najrôznejšie nočné čepce či dokonca špeciálne klietky, v ktorých museli tráviť celé noci. Ráno opäť siahli po bravčovej masti a boli zasa šik a spokojné. Pre krásu sa skrátka muselo trpieť, nech to znamenalo čokoľvek.

Keď už hovoríme o zvieracích škodcoch, veľkým problémom osvieteného 18. storočia boli vši. Muži to riešili jednoducho: oholili si vlasy a investovali do kvalitných parochní. Vyrábali sa z ľudských vlasov, niekedy však aj z konskej a kozej srsti. Údržba parochní bola oveľa jednoduchšia než starostlivosť o vlastné vlasy. Čím belšia parochňa, tým bol jej nositeľ žiadanejší. Menej majetní ľudia si do parochní preto sypali veľké množstvo múky, bohatší na rovnaký účel používali škrob a do umelých vlasov pridávali aj voňavé esenciálne oleje. Ženy si parochne dokonca farbili do pastelových odtieňov; obľúbená bola ružová, modrá aj levanduľová.

Na samom konci 19. storočia prevzal iniciatívu istý Hans Schwarzkopf – jeho meno vám zrejme znie povedome. Vynašiel prvý šampón v podobe prášku rozpustného vo vode. Vzhľadom na búrlivú históriu starostlivosti o vlasy vás asi neprekvapí, že sa okamžite stal hitom. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1927, prišla tá istá značka s prvým tekutým šampónom a Schwarzkopf sa stal magnátom v oblasti starostlivosti o vlasy.

Zaujímavé je, že známe New York Times ešte v roku 1907 uverejnili článok s odporúčaním vtedajších vlasových špecialistov. Čitatelia sa z neho dozvedeli, že vlasy stačí umývať každé dva týždne. Ak sú v dobrej kondícii, interval umývania možno predĺžiť dokonca na 4 až 6 týždňov.